Sci-Fi

Sci-Fi

Boli to šialené vianoce. Celý rok bol šialený. Ležal som pod vianočným stromčekom v obchodnóm dome a rukou si zvieral strelnú ranu na bruchu. Ľudia v panike utekali a jačali. Ten fízel to už mal zasebou, ale ja tiež. Akurát, že on to mal rýchlejšie. Čistý priestrel hlavy skrz oko nenechávaju na pochybách. Bola blbosť ísť sem. Teraz mi ostáva tak hodina ak budem silno tlačiť na ranu. Alebo pustím ruku a behom pár minút pôjdem za tým fízlom. Nie za tým zapredancom nepôjdem. On pojde rovno do pekla, mňa čakajú v raji. Ale ani tam ešte nechcem. Jakot ľudí sa vzďaluje, možno mi doprajú trošku kludu. Klud je niečo čo by chcelo mať vetšina ľudí keď umiera. Bolesť som ani necítil, to ten adrenalín. Ale za pár minút to budem cítit inak.

Ako som sa sem vlastne dostal? Jasné hlavným vchodom. Ale ako som sa stal jedným z najhľadanejších ľudí krajiny? Hoci som bol len pešiak. Mizerný pešiak čo len vybavoval drobné prácičky. Jazdil autom a doručoval správy. Ani raz som sa nedostal do prestrelky a teraz toto. Ak príde záchranka skôr ako naša spojka tak ma nesmú nájsť živého. V zásobníku by malo byť dosť nábojov aby som to ukončil, ale ešte nie. Ešte mu musím dať čas.

Zavrel som oči a hlava sa mi mierne zatočila. Mysli, niesmieš zaspať. Mysli na niečo. Na niečo pekné. Monika. Krásna Monika. Tá prekrásna Monika čo ma do tohto zatiahla.

Bolo to pred rokom, mesiac pred vianocami. Bolo po volbách a ako sa dalo očakávať, tak žiadne veľké zmeny sa nekonali. Napísal som pár príspevkov pod niekoľko komentárov. Viacmenej taká rutina. Nič extra. Podal som si znova inzerát na zoznámenie, tiež taká rutina. Po tých rokoch čo si ich dávam a nikdo sa neozýval som už ani na odpoveď nečakal. Tenkrát to bolo iné. Netrvalo ani hodinu a už mi jedna odpísala. Nie na mail. Rovno do rýchlej pošty. Náhodou som si prečítaval reakcie na moje príspevky keď na mňa vyskočila správa. Bola to Monika. Vraj si ma už dlhšie všíma v diskusiách, kde sa jej páčia moje názory. A teraz uvidela môj inzerát, tak by sa rada stretla. Aký som bol blázon. Ale šiel by som do toho znova. Nič by som nemenil.

Stretli sme sa hneď na druhý deň. Jej iniciatíva mi mala byť podozrivá, ale vtedy som bol rád, že konečne sa niekto o mňa zaujíma. Tri hodiny sme sa bavili o politike a svetovóm diani. Bol som znej unesený. Jej krásu predčila len jej rozhladenosť. Ani neviem ako ten čas ubehol. Potom sme sa stretávali každý druhý deň. Vždy bolo čo riešiť. Mala vážne široký záber. Po týždni sme sa začali bozkávať, už sme sa rozprávali aj o iných veciach. Po dvoch týždňoch sme strávili večer a noc u nej. Vo všetkej počestnosti. Zoznámila ma s jej ďalšími priateľmi. Všetko to boli mladí ľudia. Nakoniec aj ona bola odomňa o desať rokov mladšia, tak mi to tak neprišlo. Zo všetkými som si náramne rozumel. Po mesiaci sme začali žiť ako pár. Pár dni v týždni u nej, a pár u mňa. Začali sme spolu šukať a bolo nám super. Až do februára. Po prepuknutí ďalšej falošnej krízy na odpútanie pozornosti oviec mi Monika oznámila, že je členkou tajného spolku národne uvedomelých a bola by rada keby som sa pridal aj ja. Bol som do nej zamilovaný a bez váhania som súhlasil.

Teraz tu krvácam pod vianočným stromčekom a musím sa tomu smiať. Kludne to na mňa mohla vybaliť už na druhom rande. Do toho spolku by som šiel aj keby mi nedala. Bol to ako splnený sen. Konečne ľudia čo len nekecajú a nepíšu niekde za kompom, ale realne idú za zmenou. Staré príslovie varuje. Pozor na priania, lebo sa ti splnia. A mne sa to národno osolobodzovacie slplnilo. Trochu som sa nadvihol a porozhliadol. Na poschodí som videl za zábradlím vystrčenú hlavu ako ma sleduje. Vyzeralo to na zvedavého návštevníka. Zamával som pištoľou a hlava zmizla. O dve sekundy sa znova vystrčila. Muchy, je jedno koľko krát sa na ne zaženiete, pokial ich nezabijete, budú stále otravovať. Kde som to skončil?

Pôvodne som si myslel, že je to nejaká odnož Slovenských brancov. Ale rýchlo mi vysvetlili, že stými zelenáčmi nemajú nič spoločné. Hovorili o nich ako o skautíkoch alebo, tí čo nimi opovrhovali ako o iskričkách. Monika bola ich náborčí. Trochu som sa bál, že náš vzťah tým skončil. Aj keď ma ujisťovala, že s nikdým iným nespí a jej city ku mne sú opravdové, už som jej tak neveril. A to bol začiatok konca nášho nádherného vzťahu. Spolok sa volal Rýchla Rota. Názov bol schválne vybratý podľa toho animáku, aby v prípade odhalenia komunikácie to vyzeralo na detskú hru. Jednotlivé roty mali názvy podla ich hlavných hrdinov. Ja som patril do roty Bzučo. Mali sme na starosti predávanie správ a sledovanie osôb. Prvé týždne som podstúpil fyzický tréning a nakoniec som zložil skúšku a prísahu. Až potom mi povedali čo konkrétne plánujú. Už pri výcviku mi bolo jasné, že pôjde do tuhého. Toto niesu šaškovia, čo budú sknadovať na námestí s transparentmi a veriť, že mocipáni sa zľutujú a prestanú kradnúť. Ich plán bol až úžasne jednoduchý. Samozrejme to chcelo bezchybné vykonanie každého bodu v ten správny čas. A načasovanie bolo kľúčové. Bolo to niečo medzi ozbrojeným pučom a malou revolúciou. Všetkým nám bolo jasné, že počítať s podporou obyvateľstva je prejavom idiocie. Národ po generácie ohlupovaný nemá žiadneho ducha aby pochopil čo sa sním deje, nieto aby dokázal vyhodnotiť čo treba spraviť. Tobôž aby to aj vykonal. Až dejiny rozhodnú či sme uspeli. My veríme vo víťazstvo. Prehra by bola horšia ako smrť. Ona smrť príde tak či tak, je len otázkou či bude len pre jednotlivca alebo pre celý národ.

Bolesť sa začínala hlásiť. Počiatočný šok a adrenalín sa rozplynuli v tejto poklidnej vianočnej atmosfére. Uchechtol som sa nad tou myšlienkou poklidnej vianočnej atmosféry. Bol tu klud, hoci tu mali byť tisíce návštevníkov. Spoločnosť mi robila len mrtvola fízla a pár zvedavcov z bezpečnej vzdialenosti. Pozrel som sa na ranu a nevizeralo to dobre. Nech som tlačil ako chcel, cítil som ako mi uniká krv a sňou aj život.

Moja prvá akcia bola sledovanie ministra vnútra. Spolu s ďalšími bzučami, sme niekoľko dní sledovali všetky vytypované osoby. Zatial to bolo viacmenej len ako nácvik. Ich odchytenie sa muselo odohrať súčasne. A tak sa stalo jedného aprílového dňa. Už ani neviem či to bol pondelok, alebo streda. Mojou úlohou bolo spôsobiť masívnu dopravnú zácpu na jednom privádzači do Bratislavy. V ten veľký deň každý bzučo mal vyvolať nejaký rozruh, ktorý by odklonil časť policajnej sily. Hoci bolo krátko po obede a áut ešte nebolo moc, tak stačilo zobrať jeden kamion a prevrátiť ho krýžom cez cestu. Kým sa vôbec priblížili prví vodiči, tak som odpálil malú nálož, a zajistil, že sa k vraku nikdo nepriblíži kým neprídu hasiči a policajti. Aby som sa pojistil, že kolóna aut sa nebude tak rozpúšťať, tak som nenápadne s tlmičom vypustil pár desiatok kolies stojacich áut. Moji spolubojovníci si viedli rovnako dobre a tak v Petržálke vypukol požiar v bývalej matadorke. Na hlavnej stanici bola ohlásená bomba, a tentokrát tam naozaj bola. Bola zaistená, a odpočítavadlo bolo len na efekt. Ale tým sme úspešne zablokovali vlakovú dopravu a doprava v meste skolabovala. Jeden bzučo nafingoval spackané prepadnutie banky v Dúbravke a posledný bzučo vydymil Polus.

Naše hlavné tímy zatial spravili záťah a hlásili úspech. Zatial čo ja som sa presúval peši do bytu, kde som mal zraz s ostatnými bzučami. Tak všetkych desať dôležitých politických figúrok bolo bezpečne presúvaných do ich nového domova. Naša skupina len tušila, že pôjde o tých najdôležitejších, ale ani vo sne ma nenapadlo, že važne sa nám podarí získať všetkých. Večer som bol s rodičmi. Bolo dôležité si urobiť aspoň malé aliby, a hlavne vidieť rodiny. Lebo v nasledujúcich dňoch a týždňoch sa mohlo stať čokolvek, a človek by už rodinu nemusel vidieť.

V správach sa našim malým akciam venovali len nepatrne. Hlavnou správou dňa a mnohých ďalších bol únos prezidenta Kisku, premiéra Fica, ministra Kaliňáka, ministerky Žitňanskej, predskedu parlamentu Danka a jeho kamaráta Bugára. K nim sa pridali aj Sulík s Kollárom. Zatial média nespomínali mená Kmotríka a Haščáka. Tých sme si odchytili tiež ako som sa neskôr dozvedel. A o pár dní aj ako prvých prepustili. Našli ich honpálať sa pod prístavným mostom.

Ako ich našli a identifikovali, tak sa situácia zmenila. Až doteraz sme ostavali všetci v klude a nikdo nič nepožadoval. Plán bol pekne ich podusiť a likvidáciou týchto kreatúr im dať najavo, že navrch tu máme my. Komunikácia bola tiež vedená veľmi opatrne a len cez média. Náš prvý kontakt so svetom bol cez jeden bilbord, na ktorý sme vylepili svoje podmienky. Upozornili sme naň média a tie sa postarali aby sa to roznieslo čo najdalej.

Bolo vcelku zábavné ako sa veci vyvýjali. Hoci sa polícia snažila a robila čo mohla. Ľudia ktorých sme mali vo vnútri nám dávali echo, že nikdo vlastne nevie čo má robiť. A tí čo to vedia, zas nevedia, či majú vôbec niečo robiť. Po nájdení dvoch obesencov a predložení podmienok sa pretlak špekulácii uzavrel. Na youtube a na webe sa začali objavovať videá s unesenými. Bolo jasné, že sú ešte nažive, ale to bolo všetko. Ich úkryt bol tak dokonalý, že len päť osôb vedelo kde vlastne sú. Všetko bolo zariadené tak, aby ani pri úniku aj tej najmenšej informácii ktorá by k nám priviedla štátne a európske zložky, by ich záchrana nebola možná. Sledovať média ako sa vysporiadúvali s touto situáciou bolo zábavné. O to viac keď sme s Monikou sledovali konanie EU. Na slovensku sa zásadne v mainstrime žiadne diskusie pod článkami o ich únose neotvárali. Platilo pravidlo, že čím ďalej od slovenska, tým viac ľudia smútili za nimi. Dokonca sa našli aj takí, čo sa vyhrážali násilím, ak sa niekedy týto vrátia na slobodu. Bolo to ako z toho vtipu. Určite ho poznáte. Chlapík uverejňuje inzerát: stratila sa svokra, kdo ju nájde, dostane po papuli. Haha.

Au. Môj zrak sa začal rozostrovať. Na balkóne sa objavila hlava s policajnou čapicou na hlave. Takže je to v prdeli. Spojka neprišla včas. Zdvihol som zbraň a nazdarbúh som vystrelil do vzduchu. Všetky hlavy sa skovali. Začali po mne niečo kričať. V ušiach mi zaľahlo a ja som rozmýšlal, či bude stačiť pustiť ranu, alebo to poistiť guľkou. Mojou povinnosťou je nič neprezradiť. Už tak uniklo veľa informácii. Už to že zistili identitu polovice Rýchlej Roty bolo zlé.

Odpusť mi mama. Zdvihol som pištoľ a namieril si na spánok. Skrz uslzené oči som videl dole postavu čo mávala rukami nad hlavou. Tak predsa. Odklonil som zbraň a znova vystrelil do vzduchu. Pokusil som sa vstať, ale už som nemal síl. Ešte raz som vystrelil. Položil pištoľ na zem a načiahol sa rukou do vrecka. Zachytil malý predmet a hodil ho postave ktorá sa medzitým priblížila tak aby nebola moc na očiach ľudí z balkónu. Ten švih ma stál sílu, príliš vela síly. Zrútil som sa na bok. Okolie sa zamlžilo a ja som sa prepadal. Už idem Monika. Už idem. Dúfam, že sa už na mňa nehneváš.

Toto nebol ráj, ani nebo. Keď som otvoril oči a počul pípanie, vedel som, že toto je horšie ako peklo. Dostali ma. Neviem koľko dní som bol mimo, ale na tom nezáleží. U okna sa postavila postava a začala hlásiť do vysielačky. O pár minút sa do izby nahrdnuli asi desiati uniformovaní, a dvaja v civile. Polibte mi môj bolavý zadok hoši, nič nepoviem. Výsluch trval hodinu kým ich lekár konečne vyhodil von. Ostal len jeden u okna a keď lekár odišiel, tak mal furt nejaké blbé poznámky. Však počkaj, s takými ako ty sa tiež porátame.

Naše podmienky neboli splnené, a tak prišla na rad ukážka našej odhodlanosti. Po zavesení tých dvoch hajzov prišiel na rad ich kamarát. Sledoval som to na webe ako milióny iných na celóm svete. Kaliňáka pekne posadili a ruky mu priviazali na drevený stôl pre ním. Vyzeral hrozne. Jediné čo dostávali, bolo jedlo a voda. Žiadna sprcha a miesto záchoda kýbel. Oblečené mal presne to v čom ho uniesli. Divák si nevedel predstaviť ako smrdí človek ktorý je zavretý aj so svojimi výkalmi. Horšie ako opitý bezďák. Jeho kedysi krásnu ofinu mu ostrihali aby bolo dobre vidieť jeho vydesené oči. Na videu nikdo nehovoril. Jediné čo bolo počuť boli jeho výkriky a prosby. Na stôl dopadla sekera, tesne vedľa jeho ruky. Niekdo mu dal pred tvár papier aby ho prečítal, ale toho nebol schopný. A tak natočili papier na kameru a ta zaostrila. Prvé varovanie. Behom pár sekúnd prišiel Kaliňák o obe ruky a srevom sa zmietal na stoličke, lebo jeho pahýli boli stále pevne upevnené k stolu. Diváci videli ako niekto pritlačil rožhavený kus železa k obom ranám, ale to už minister nevnímal, omdlel.

Video sa šírilo, a zároveň mazalo. V spoločnosti sa začalo hovoriť o spravodlivosti a tiež o tom kdo má právo ju vykonávať. Rýchla Rota sa teraz schádzala len občas. Komunikácia prebiehala len po zabezpečených linkách a kódovane. Trest za omeškanie nemal patričný účinok. Niekdo tam hore si povedal, že s terroristami sa nevyjednáva. Vedeli sme, že to može mať aj takýto priebeh. Dokonca sme rátali aj stým, že kludne všetkých obetujú a spravia z nich mučedníkov. Ale to sa nestane.

V priebehu týždňov čo nasledovali, boli zverejňované videá so všetkými. Už sme nikomu neubližovali. Dokonca mnohý z nich vyzerali upravene. Tentokrát všetci sedeli pripútaný k detektoru lži. Až som ľutoval, že nezobrali aj Matoviča. Každý bol podrobený výsluchu niekoľko krát. Vytiahli sme na nich všetkú špinu čo sa o nich popísalo a ako zapierali, tak ručičky nestíhali kmitať. Žiadneho mučedníka z nich nevyrobia.

Vonku už bolo pekne horko. A to nielen letom, ale aj množstvom policajtov a tajných čo sa sem nahrnuli z celého sveta. Čo nás trochu zaskočilo a aj sklamalo. Všetky krajiny oficialne odsúdili naše činy. Nikdo z oficialnych kruhov ani slovkom nespomenul, že si za to môžu sami, svojou politikou a tým čo páchali na vlastnóm národe. Zlo bolo všade. Nádej na lepšiu budúcnosť sa nám rozplývala.

Jedného júlového dňa sme stratili konktakt s jedným chipom. O dva dni začali miznúť aj ostatný chipovia a nám bolo jasné, že nás odhalili. Našťastie rota chip nebola zainteresovaná do znalosti kde sú skovaný unesení. Rovnako ako sme to nevedeli my bzučáci. Niekedy je lepšie nevedieť. S okamžitou platnosťou sa komunikácia prerušila a všetci čakali kým sa im ozve ich nadriadený. V žiadnom prípade sme nemali nadvezovať kontakty my z dola. Koncom Júla konečne polícia zverejnila mená zatknutých a požiadala o pomoc verejnosť. Trošku nás utešilo, keď sme videli medzi hromadou zatknutých našich aj úplne cudzích ľudí. Ja a Monika sme sa rozišli. Bolo toho dosť na nás oboch, ale najväčšia chyba bola asi vo mne. Neustále som jej vyčítal jej verbovacie metódy. Mal som nervy nadranc. Chodiť do práce a neustále sa pretvarovať. Nemusel som sa pretvarovať vo svojej antipatii k uneseným, ale to vedomie, aby som nepovedal nejakú narážku, že som v tom tiež namočený. To bol ten pravý provlém.

Medzičasom boli samozrejme vymenovaní náhradníci za unesených. Parlament sa zišiel a až na pár výnimiek dal dôveru novej vláde. Všetko preto len aby sa nekonali nové volby. Po tých priznaniach ktoré tieto biele kone našich ale aj zahraničných oligarchov prejavili na videách, bolo jasné, že by ich už nikdo nevolil. Prieskumy verejnej mienky neexistovali. Vedeli sme, že nás veľa ľudí podporuje. Ale to bolo skôr preto lebo nenávideli politikov všeobecne. Nie preto, že by súhlasili snašimi podmienkami a našou víziou. O ich skutočnú podporu sme sa nemohli spoliehať.

Parchant u okna ma začal šťuchať paličkou a bránil mi tak toku mišlienok. Zrejme to mala byť ich verzia psychického nátlaku. Tak schválne, kolko toho máš v hlave. Začal som mu oplácať jeho urážky a pošklebky. Možno budem mať šťastie je to blbeček, čo sa vytočí a dorazí ma. Blbeček to bol, o tom svedčilo to pre koho pracuje. Ale bol dosť chytrí na to aby mi nijako neublížil fyzicky. Po pár hodinách ho vystriedal ďalší taký blbeček a celé to pokračovalo celú noc a ďalších niekoľko dní. Lekár mal zjavne zviazané ruky a nemohol proti tomu nič urobiť. Len ma držať pri živote, aby ma mohli neustále mučiť.

Trvalo to asi týždeň, o čase som stratil pojem. Potom ma zobrali z nemocnice niekam preč. Z rečí fízlov okolo som vyrozumel, že lekári sa odmietli o mňa starať ak ma zároveň budú oni mučiť a tak ma viezli niekam, kde zdravotník nema tak mäkké srdce. Myslel som, že to bude horšie, ale opak bol pravdou. Možno pochopili, že keď im umriem na nedostatok spánku a nadmerného stresu v kombinácii s ťažkým ranením, tak ich šéfovia nepochvália. Konečne po toľkých dňoch som sa mohol vyspať.

Rota Monty dostala za úkol naplánovať únos nových figúrok. Naša rota mala za úkol sledovať a mapovať prostredie a chovanie vytypovaných. Osobná ochranka nových funkcionárov bola zostrená a ochranku dostali všetky aspoň trochu dôležité funkcie. Vedenie nechcelo unášať rodinných príslušníkov, aspoň zatiaľ nie. Ďalšie únosi sa klasifikovali ako príliš obťiažne, a tak sa rozhodlo o sabotážnych akciách. Zároveň sa stanovil konečný dátum kŕmenia unesených. Rýchla poprava bola v pláne len, pokial by bol úkryt odhalený a hrozilo by ich vyslobodenie. Mali sami pocítiť, aké je to umierať od hladu. Tak ako oni obrali tisíce ľudí o všetko, a dohnali ich k samovražde, tak aj oni teraz mali biedne skapať. Vláda na túto hrozbu podobne ako na predošlé nereagovala, a len zopakovala, že všetky zložky usilovne pátrajú po páchateloch a unesených.

Rota Dala sa zamerala na osobnosti vo výslužbe a behom dvoch dní zabili piatich bývalích politikov, vrátane Dzurindu. Po týchto útokoch sa na Slovensko presunula asi polovica ochrankárov z celého sveta. Každý kdo niekedy v minulosti zastával nejkú funkciu a vedel, že robil proti národu, tak si najal súkromnú ochranku. Zatiaľ čo pred rokom by ste ich na ulicy ani nespoznali, lebo ich tváre boli neznáme. Dnes ste ich spoznali ľahko. Stačilo sa zamerať na toho medzi dvoma gorilami. Teda ak sa vôbec odvážili von. Rota Dala skúsila ešte niekoľko útokov, ale začali umierať aj civilisti, a tak sa vedenie rozhodlo to ukončit. Medzitým sa rozpustila rota Chipa, ktorá stejne stratila svoju bojaschopnosť.

Ubehli dva dni po odstaveni jedla a deň po odstavení vody a už tu bola prvá mrtvola. Bol ňou Kaliňák, ktorý po strate rúk bol najviac zoslabnutý a pri živote ho držali len krmenie cez trubičky. Vystaviť jeho mrtvolu v centre Bratislavy bolo nereálne. Dňom i nocou tam hliadkovala armáda. A to doslova. A tak sme ho vyklopili v Pezinku. Postupne začali umierať aj ostatný a aj ich mrtvoli sa začali objavovať v rôznych mestečkách po slovensku.

Verejná mienka sa začala obracať proti nám. Neschopnosť dosiahnuť aj tých najmenších výsledkov a všadeprítomná armáda a obmedzenia si vybrali daň. Vrátiť sa k normálnemu životu sa nedalo. Kým nechytia všetkých čo za to môžu, život sa na slovensku nevráti do normálu. Velenie navrhlo, že sa časť Rýchjlej roty obetuje aby sa tá ostatný mohli vrátiť k bežnému životu. Časom možno bude doba priaznivejšia a daľšie pokusy budú úspešnejšie. Hlásim sa k dobrovolníkom. Tí čo majú rodiny sa k nim vrátia. My čo nemáme nikoho sa obetujeme.

Zobudila ma pekná sestrička. Možno to bolo tými liekmi, lebo v izbe bolo šero a svetlo sem vnikalo len otvorenými dverami. Neboli tu okná a steny boly šedozelené. Nepozrela na mňa, len na prístroje. Za dverami stála stráž. Pozeral na mňa a niečo hlásil do vysielačky. Pár minútu čo sestrička odyšla, tak prišla ďalšia návšteva. Táto ma neignorovala. Priniesli si vlastné stoličky. Boli traja. Všetci v uniformách, bez mien a hodností. Otočil som hlavu bokom a zavrel oči. Najprv začali na mňa hovoriť kludným až milým tónom. Potom jeden vybuchol a div sa na mňa nevrhol. Jeho dvaja kolegovia ho museli držať. Tak mizernú hru na dobrého a zlého policajta vážne len tak hocikde neuvidíte. Len z námahou som sa nerozosmial a tváril sa, že ich ignorujem. Zlý polda vyšiel von. Ostali dvaja. Začali mi robiť návrhy. Imunita, nová identita, nové bývanie v cudzine, allinklusive. Keby prihodili dve krásne dvadsiatky tak by som si snimi hned plácol. Druhý zatial mlčal, a keď som mlčal aj ja, tak prišla rad naňho. Začal mi rozprávať o rodine. O mojej rodine. Rodičia sú už na dôchodku, takže tu na nich moc tlačiť nemohli. Ale brata vyhodili. Musí platiť hypotéku. Začal mi tam hovoriť, aké to je byť príbuzným teroristu. Ten deň ma nezlomili. Ani ten ďalší. Na tretí deň mi sľúbili splniť akékoľvek želanie, pokial bude aspoň trochu rozumné. Poprvé som prehovoril. Chcel som aby prišla tá pekná sestrička a vyfajčila ma. Pozreli na seba a potom jeden vyšiel von. Ona vážne prišla a vyfajčila ma. Dokonca sa na mňa aj pozrela. Tí parchanti tam ale sedeli tiež a pozerali na mňa. Keď odišla, tak sa spýtali čo ešte by som chcel. Tak som si povedal o imunitu, novú totožnosť, nové bývanie, pre rodinu som mal byť mrtvy. A dve také sestričky, ktoré sa o mňa budú starať. Pozreli na seba a povedali, že to musia prebrať s nadriadenými. Ten deň sa už nevrátili. Ani ďalší deň. Sestrička chodila pravidelne, ale mňa ignorovala. Konečne sa páni vrátili, všetci traja. Súhlasili s dohodou, ak im predám všetkých svojich kumpánov.

Povedal som im, že všetkých nemôžem, lebo ich nepoznám, ale dám im velenie. Dal som im všetko čo chceli. Trvalo to asi hodinu a odchádzali náramne spokojný. Spýtal som sa na sestričku. Posledný vo dverách sa usmial, a povedal, že ak sa moje informácie potvrdia, tak už nebudem spať sám.

Dôležité bolo vymyslieť plán, ako ich na seba upútať, ale tak aby sme to mali pod kontrolou. Dôležité bolo tiež, aby pri ich útoku na nás, neostal nikdo živý. Živý totiž hovoria. Vytvorli sme úplne novú základňu. Narafičili dokumenty len s vybranými obetavcami. Muselo to vyzerať dôverihodne. Čas ubehal. Rota Dale sa ešte párkrát pokúsila o nejaké činy, ale smola sa nám lepila na päty. Čo bolo ale dôležité, zanechala práve také stopy, ktoré ich mali priviesť k nám. Medzitým leto prešlo a tiež jeseň, nadišla zima. Dostal som úlohu ísť obhliadnuť miesto stretnutia a kontrolovať jeho priebeh. Stretnutie sa konalo na parkovisku jedného obchodného centra. Sedel som v aute a sledoval okolie. Bola kosa, a ja som si nemohol ani zakúriť. Dvaja členovia roty Dale mali stretnutie s dodavatelom výbušnín. Mali sme echo, že nás predali fízlom, ale okolie zatial vyzeralo čisté. Fízli tam naozaj neboli. Zato tam bola hromada tajných. Bolo to jak znejakého filmu. Z každého bežného človeka sa vyklubal ozbrojený tajný. Celé som to sledoval z bezpečnej vzdialenosti. Naši nemali šancu na útek. Zobrali zo sebou tých obchodníkov a ešte aj zopár tajných, kým sa kním dostali moc blízko a tak sa vyhodili do vzduchu granátom. To bola moja prvá akcia, pri ktorej sa strielalo a umieralo. Po odpálení mojich spolubojovníkov sa rozľahlo ticho. Začali sa objavovať uniformovaný policajti a vojaci. Jeden ma zbadal pri obhliadke miesta činu a zamieril ku mne. Opýtal sa ma či som v poriadku a či som to celé videl. S vystrašenými očami som len prikyvoval. Chlapík vytiahol vizitku na psychoterapeuta, aby som za ním zašiel. Ak poviem, že som bol svedkom tohto útoku tak mi dá sedenia zadarmo. S vykúlenými očami som zobral vizitku a prikývol. Ešte pár minút som tam sedel, a potom sa ten chlapík vrátil a povedal, aby som vystúpil a šiel s ním. Odviedol ma k jednému dôstojníkovi a ten ma predbežne vypočul. Vzásade moju výpoveď nepotrebovali, mali všade dosť svojich očí a kamier. Ale formalitám bolo treba urobiť zadosť. Zapísali si moje meno a adresu a pustili ma. S

Vtú noc som spal ešte sám, ale už ďalšiu mi robila spoločnosť sestrička. Doniesli ešte jednu posteľ a prirazili ju k mojej. Sestrička sa vyzliekla a vklzla pod perinu. Zranenie mi neumožnilo byť moc aktívny a sestrička zjavne chápala toto celé len ako svoju povinnosť službe. Ráno prišla trojka a povedali, že moje informácie sa potvrdili a mňa teraz prevezú na iné miesto. Od doktora som vedel, že ležať budem musieť ešte aspoň dva týždne a potom sa budem musieť veľa šetriť, kým sa mi to úplne nezahojí. Keďže do bežnej nemocnice som nemohol tak ma previezli rovno do nejakého domu pár hodín od mesta. Bolo to niekde na samote. Dostal som dve sestričky ktoré tam so mnou bývali a starali sa o moje potreby ako aj dve gorili ktoré strážili vonku. Čas plynul a moje zranenia sa dobre hojili. Jedna zo sestričiek vždy spala pritúlená ku mne a obden mi ho obe spolu vyfajčili. Proste, až na zranenie to bol raj na zemi. V telke hovorili, že teroristicka skupina bola odhalená a zničená. Žial pri útoku vládnych síl sa bránili do posledného muža a nikdo neprežil. Keď povedali počet mŕtvych, len som sa v duchu usmial.

Plán vyšiel.

By |2017-12-01T19:59:35+00:001. decembra 2017|Categories: Infovojna|0 Comments

About the Author:

Avatar

Leave A Comment