Prichádza nezvaný hosť! Posledný súd!

//Prichádza nezvaný hosť! Posledný súd!

Prichádza nezvaný hosť! Posledný súd!

Naliehavá blízkosť posledného súdu prehlušuje dôležitosť všetkého ostatného. Dvere, na ktoré búši sa chvejú a tento hosť nebude čakať, kedy sa vám uráči otvoriť. Tento hosť si otvorí sám a vašu osobnosť nájde buď správnym spôsobom pripravenú, alebo fatálne nepripravenú. Nová realita, ktorá nás všetkých očakáva za posledným súdom otvorenou bránou je však pripravená len pre pripravených!

Tí nepripravení budú musieť zostať v realite súčasnej. V realite hmotných túžob, cieľov a očakávaní, okrem ktorých pre tento typ ľudí nič neexistovalo, nič neexistuje a ich vlastnou vinou nakoniec ani nič existovať nebude. Zo svojej vlastnej vôle a zo svojho vlastného rozhodnutia bude preto ich osobnosť podrobená osudu hmoty, ktorý je osudom vzniku a zániku.

Lebo všetko hmotné trvá len dočasu. Zrodí sa, jestvuje určitý čas a potom začne smerovať k zániku, po ktorom sa obráti v prach. Naše hmotné, fyzické telo je v tejto chvíli tu, ale pomaly a isto sa opotrebováva, zostarne, zomrie a rozpadne sa v prach. Tomuto nevyhnutnému procesu podlieha bez výnimky všetko, čo je hmotné. A to aj celá naša hmotná planéta, ako i celá naša slnečná sústava.

A tejto nevyhnutnosti podlieha nie len hmotnosť fyzická a viditeľná, ale aj hmotnosť jemná a neviditeľná, do ktorej odchádzame po svojej smrti. Ide o jemnohmotnosť, kde žijeme ako duše po odložení nášho fyzického tela.

Tak, ako môžeme pozorovať pominuteľnosť hmoty v malom, trebárs na vzniku, starnutí a zániku ľudského tela, presne tak isto sa to deje aj vo veľkom, to jest v celom hmotnom stvorení.

Stvorenie vzniklo z pralátky, z ktorej sa postupným zhusťovaním začali formovať prvé prachové častice hmoty. Tie sa postupne, za mnohé miliardy rokov zhlukovali vo hviezdy, v planéty a vytvárali slnečné sústavy. Vznikol život a ten pokračuje k vrcholu svojho rozkvetu, po ktorom začína vzostupné smerovanie k rozkladu na pôvodnú pralátku.

A celý tento nekonečný kolobeh pokračuje stále ďalej. Z pralátky vznikajú nové svety, ktoré vo svojej znovu obnovenej sile umožňujú nové, svieže tvorenie, aby opäť aj tieto po svojom opotrebovaní smerovali do rozkladu, a po rozklade k opätovnej obnove. Takýto je večný kolobeh celého hmotného stvorenia, čiže jeho hrubohmotnej a jemnohmotnej časti, ktorý sa v obrovských časových cykloch stále opakuje.

Nad hmotným kolobehom však stojí duchovná ríša, alebo takzvaný raj. A pretože je duchovná a nie hmotná, nepodlieha ako hmota vzniku a zániku.

No a my ľudia pochádzame práve z duchovnej ríše. Pochádza z nej naša najvnútornejšia duchovná podstata. V ríši Ducha sme však jestvovali len ako deti. Ako nevedomé duchovné zárodky, ktoré jedného dňa prejavili túžbu po dosiahnutí plného sebauvedomenia. Ktoré prejavili túžbu dozrieť z nevedomých detí v zrelé, zodpovedné a plne seba si vedomé osobnosti.

Len si skúsme spomenúť na dávne rozprávky, začínajúce slovami: „Bol raz jeden kráľ a ten mal troch synov. A keď jeho synovia dorástli, prišli za svojim otcom a povedali mu: „Náš kráľovský otče, chceme ísť do sveta na skusy. Chceme sa v ňom učiť a dozrievať k samostatnosti.“

Čosi podobného prebieha aj na začiatku nášho vývoja v duchovnej ríši. Každý z ľudí tam prejavil túžbu po dosiahnutí zrelosti a nadobudnutí múdrosti. A preto mu bolo dovolené vstúpiť do hmotného sveta. Do sveta hmoty so všetkými jeho možnosťami, radosťami a žiadosťami.

Vo vonkajšom svete hmoty sa však ľudské duchovné zárodky, túžiace po nadobudnutí zrelosti rozdelili na dve skupiny. Na tých, ktorí zabudli na svoje skutočné poslanie a plne podľahli lákadlám hmoty a na tých, ktorí pri svojom putovaní hmotnými svetmi nezabudli, že ich hlavných cieľom je duchovné dozrievanie a po jeho dosiahnutí návrat domov.

Tí prví sa stali materialistami, ktorých ciele, túžby, záujmy a hodnoty sú len a len hmotné. Tí druhí sú ľuďmi duchovnými, ktorí síce žijú v hmotnom svete, ale to hmotné nie je pre nich to najpodstatnejšie. Najdôležitejšie sú pre nich hodnoty ducha. O ich dosahovanie sa snažia sami v sebe, ako aj v hmotnom prostredí, v ktorom žijú.

Hodnotami ducha je spravodlivosť, čestnosť, dobro, ušľachtilosť a ľudskosť. Ich uplatňovanie má za následok pozdvihovanie hmotného sveta a zároveň i duchovné dozrievanie každého, kto sa o to snaží. Takíto jedinci sú svojim preferovaním hodnôt ducha požehnaním pre celé stvorenie, pre každý národ a každú spoločnosť, pretože ich duchovne pozdvihujú a robia lepšími. Týmto spôsobom však pozdvihujú aj sami seba a preto svojim bytím kráčajú k výšinám ríše Ducha, odkiaľ sem prišli ako nevedomé deti a kam sa majú vrátiť ako vedomé a zrelé duchovné osobnosti.

Keď potom zomrú, odídu zo sveta hmotného do sveta jemnohmotného, kde budú veľmi rýchlo stúpať do výšin jemnohmotnosti, aby tam rovnako, ako kedysi na zemi odložili svoje hrubohmotné telo, odložili nakoniec i svoje telo jemnohmotné, a vstúpili ako plne zrelí ľudskí duchovia do duchovnej ríše.

Hmotný svet je však plný jedincov, ktorí zabudli na to, odkiaľ prišli a kam sa raz majú vrátiť. Títo ľudia plne uviazli v hmote a tá sa pre nich stala všetkým. Ich záujmy, žiadosti, potreby, ba dokonca aj myslenie sa pohybujú iba čisto v materiálnych hraniciach. A preto keď zomrú, zostávajú iba v nízkych úrovniach jemnohmotnosti, v blízkosti najhrubšej hmoty, pretože ona bola a stále je pre nich všetkým.

Takýto človek sa tak stáva akoby pripútaným k hmote. Na základe svojho postoja a svojho presvedčenia sa stáva pevnou súčasťou prirodzeného kolobehu hmotného stvorenia, smerujúceho od svojho vzniku ku svojmu postupnému zániku a rozkladu na pôvodnú pralátku.

A preto sa materialistický človek spolu s veľkým kolobehom stvorenia nakoniec dostane k hranici, kedy sa časť sveta, na ktorej sa nachádza, blíži pozvoľna k svojmu rozkladu. Vtedy ale nastáva najvyšší čas pre všetkých, ktorí sa nachádzajú v hmotnosti, aby sa urýchlene poponáhľali stať zrelými a mohli sa povzniesť do večnej ríše ducha, nepodliehajúcej žiadnemu kolobehu vzniku a zániku.

Je to čas, kedy je treba nájsť pravú a tiež aj najkratšiu cestu, ako sa dostať von zo začínajúcich nebezpečenstiev hmotnosti, smerujúcej do rozkladu. A to skôr, než nás to strhne so sebou. Ak totiž na vyslobodenie sa z hmoty nevynaložíme všetky sily, bude to pre nás stále čoraz ťažším, až bude nakoniec definitívne neskoro.

Po zmeškaní času budeme spolu s celou hmotnosťou strhnutí do prirodzeného rozkladu, a v rozklade nakoniec stratíme svoje nadobudnuté, vedomé „ja“. V nekonečne dlhých mukách rozkladu hmoty bude rozložená naša osobnosť a my sa nakoniec staneme tým, čím sme boli na počiatku. Nevedomým semienkom ducha!

Takto neslávne dopadnú všetci, ktorí kráčali svojim bytím nesprávnou cestou. Čiže len smerom k hmote a nie smerom k Duchu. A preto musia svoju osobnosť zase stratiť, ako vo stvorení neupotrebiteľnú a škodlivú, pričom postupný rozklad osobnosti, zviazanej s hmotu sa žiaľ deje za najväčších múk.

No a naša časť hmotného stvorenia, s jeho hrubohmotnou i jemnohmotnou časťou sa vo svojom mnoho miliardovom vývoji dostala do obdobia, predstavujúceho rozhodujúcu hranicu nevyhnutného rozdelenia a roztriedenia. Všetci ľudia, nachádzajúci sa v tejto dobe v hmotnosti sa preto musia s konečnou platnosťou rozhodnúť k vzostupu do ríše Ducha, pretože inak ich už pevne objíme hmotnosť pre svoj nastávajúci rozklad. Budú potom musieť spolu s ňou nastúpiť cestu zničenia, ktoré sa bude rovnať večnému zatrateniu ich osobnosti.

Hmotnosť našej časti sveta dosiahla už najvyššie štádium zrelosti a postupne začína prechádzať do rozkladu, aby sa v obrovskom kolobehu stvorenia po rozklade v pralátku obnovila, a vo svojich sviežich väzbách dala opäť príležitosť k novému tvoreniu.

Dnešný hmotný svet sa preto podobá poľu, osiatemu ľudskými duchmi, ktoré dospelo k žatve, čiže k triedeniu ľudských duchov. Duchovne zrelí, to jest takí, ktorí v sebe plne rozvinuli hodnoty ducha v podobe spravodlivosti, čestnosti, ušľachtilosti, ľudskosti a iných cností budú povznesení nahor, do večnej ríše Ducha.

Všetci nezrelí však sami seba zadržia v hmotnosti svojimi pevnými väzbami iba na matériu, a preto budú spolu s ňou donútení pretrpieť jej tisícročný bolestný rozklad. A veľkosť múk tohto rozkladu zdolá osobnosť človeka až do takej miery, že stratí nadobudnuté sebauvedomenie. Po dokonaní úplného rozkladu hmoty v pralátku sa nakoniec z takejto bytosti uvolní to, čo z nej zostalo, čiže jej nevedomé duchovné jadro, aby sa vznieslo naspäť do ríše Ducha.

Ale nevracia sa tam ako vedomý duch. Ako vedomá osobnosť, ktorá bola slávnostne vzkriesená z hmoty, ale len ako pôvodné, nevedomé a nezrelé semeno ducha, ktoré bude môcť zahájiť opätovnú snahu o nadobudnutie vlastného seba uvedomenia až v nanovo, po rozklade sformovanej, a tým osvieženej hmotnosti.

Toto sú dve cesty, z ktorých je každý z nás v súčasnosti nútený si vybrať. A každý si z nich aj vyberá svojimi postojmi k životu, svojim spôsobom myslenia a svojimi hodnotami.

Každý z nás stojí v súčasnosti pred voľbou cesty ducha, alebo cesty matérie. A to, čo si vyberieme, na čo vsadíme a k čomu sa vo svojom živote upneme, to sa napokon stane našim osudom. Osudom vzostupu a radosti v prípade výberu hodnôt ducha a osudom bolesti a hrôzy v prípade výberu hodnôt matérie.

By |2018-11-30T15:30:28+00:0030. novembra 2018|Categories: Infovojna|1 Comment

About the Author:

One Comment

  1. […] post Prichádza nezvaný hosť! Posledný súd! appeared first on Blog […]

Leave A Comment