Nepočujete? Burácajúci hlas posledného súdu už volá: DOSŤ!

//Nepočujete? Burácajúci hlas posledného súdu už volá: DOSŤ!

Nepočujete? Burácajúci hlas posledného súdu už volá: DOSŤ!

Osobný a posledný súd! Tieto dva pojmy súvisia s kresťansko katolíckou terminológiou a nie sú v zásade nesprávne. Budeme teda na nich budovať a podrobnejšie si objasníme dva najdôležitejšie a najzásadnejšie momenty celého nášho bytia. Avšak objasníme si ich na základe poznania stavby stvorenia a na základe zákonov, vo stvorení fungujúcich, čoho znalosť žiaľ kresťanstvu chýba. A preto v nesmierne zásadných pojmoch, ako je osobný a posledný súd, v mnohých veciach tápe.

Pojem osobný súd spája katolícka vierouka s našou fyzickou smrťou a s tým, čo bude nasledovať po nej. Tieto deje sú opísané v známej knihe Raymonda Moodyho „Život po živote“. Podklady pre jej napísanie získal od ľudí, z medicínskeho hľadiska určitú dobu klinicky mŕtvych. Títo jedinci viacmenej zhodne opisovali, že bezprostredne po smrti videli seba samých, presnejšie povedané svoje vlastné fyzické telo akoby z nadhľadu, a odtiaľ pozorovali úsilie lekárov o záchranu ich života. Ich osobnosť, alebo ich duša, ktorá bola od tela odpútaná, potom vstúpila do čierneho tunela. Keď sa dostala k svetlu na konci tunela, bol jej akoby vo filme premietnutý celý jej doterajší život.

To, čo duša prežívala pri sledovaní filmu, však bolo niečo úplne iné, ako keď na zemi spomíname na svoju minulosť. Tu to všetko duša vnímala predovšetkým z mravného hľadiska. Z hľadiska toho, čo urobila vo svojom živote dobré a čo zlé.

Po premietnutí filmu života bola ale osobnosť človeka opätovne vtiahnutá do tunela a vstúpila nazad do svojho fyzického tela. Na základe zážitku klinickej smrti však mnohí zmenili svoj život. Zásadným spôsobom prehodnotili svoje doterajšie priority a zamerali sa predovšetkým na mravnú stránku života.

Toľko v stručnosti Raymond Moody, a my z hľadiska katolíckeho termínu osobného súdu môžeme za osobný súd považovať práve premietanie filmu nášho života. Čo však nasleduje po tomto okamžiku osobného súdu, keď sa už nevrátime do svojho fyzického tela?

Na základe filmu života človek spozná, za čo v skutočnosti mravne stojí, a prostredníctvom objektívneho a nestranného zákona duchovnej tiaže, bude presunutý do takej úrovne takzvaného druhého sveta, do ktorej patrí. Do úrovne, kde nájde presne rovnakých a sebe rovnorodých.

Na základe prevažujúcich nízkych ľudských vlastností človek klesá pôsobením zákona tiaže medzi rovnako nízko stojacich, a na základe prevažujúcich ušľachtilých vlastností človek stúpa medzi rovnako ušľachtilo zmýšľajúcich.

V nízkych úrovniach druhého sveta trpí prostredníctvom rovnorodej nízkosti druhých a prežíva peklo. Vo vysokých úrovniach druhého sveta prežíva naopak radosť, prostredníctvom rovnorodej ušľachtilosti druhých.

Keď niekto zomrie, ako nedávno Karel Gott, zvykne sa hovoriť, že odišiel do speváckeho neba a odtiaľ sa na nás díva. Keď zomrie nejaký známy herec, hovorí sa, že odišiel do hereckého neba a podobne. Ľudia teda tušia, že na druhom svete sme zaradení do jednotlivých úrovní, na základe určitej rovnorodosti. Táto rovnorodosť však nie je profesijná, ale jedine morálna a mravná.

Kresťania katolíci tvrdia, že po smrti odchádzame do duchovného sveta. Nie je to však pravda. Po smrti odchádzame zo sveta hrubo – hmotného, do sveta jemno – hmotného. Podľa vyššie spomínaného zákona tiaže odchádzame buď do nízkych úrovní jemno – hmotnosti, nazývaných peklom, alebo do vysokých úrovní jemno – hmotnosti, nazývaných nebom.

Súhrnne môžeme všetky tieto úrovne druhého sveta nazvať očistcom, kde sa ľudia duševne očisťujú buď z ťažkých vín v nízkych úrovniach, alebo z ľahkých previnení vo vysokých úrovniach. Postup duše z nízkych úrovní do vyšších je možný po zodpovedajúcom polepšení. No a ten, kto do biela očistil rúcho svojej duše od všetkých vín, môže napokon vstúpiť do večnej ríše Ducha. Do skutočného, večného kráľovstva nebeského.

Toto očakáva každého z nás po našom osobnom súde po fyzickej smrti. A preto by každý mal už tu na zemi usilovať o čo najvyššie mravné a duchovné zušľachtenie, aby pre neho nemusel byť film jeho života šokom a hrôzou, po ktorých sa prepadne do pekla.

A čo znamená posledný súd?

Hrubo – hmotný svet a jemno – hmotný svet sú priestorom, určeným na dozrievanie ľudských duší do duchovnej zrelosti. Na zemi, a aj na druhom svete, sa ľudia majú snažiť zdokonaľovať v cnostiach a v mravnosti, aby sa stávali čoraz ušľachtilejšími. Týmto spôsobom sa čoraz viacej približujú k duchovnej ríši, aby po svojom najvyššom možnom ľudskom zušľachtení mohli nakoniec do nej vstúpiť.

Lehota, ktorú ale máme na to určenú, je vymedzená príchodom posledného súdu. Posledný súd je momentom, kedy bude povedané DOSŤ! Momentom, kedy sa ukončí celý, vyššie spomínaný proces duchovného vývoja v hrubej a v jemnej hmotnosti. No a momentálny stav ľudskej duše, v ktorom ju posledný súd, čiže ono veľké DOSŤ zastihne, sa stane určujúcim a rozhodujúcim pre jej bytie.

Ak nás teda posledný súd zastihne hodnotovo zameraných smerom k hmote, ak nás zastihne opantaných peniazmi, majetkami, vášňami, pôžitkami a tisíckami najrozličnejších materiálnych vecí, ďalší náš duchovný vývoj bude zastavený, a my už len zotrvačnosťou dôjdeme na úplný koniec cesty, na ktorej nás zastihlo veľké DOSŤ posledného súdu.

Ak nás ale posledný súd zastihne hodnotovo zameraných ku Svetlu, k Stvoriteľovi, k ušľachtilosti, k mravnosti, k cnostiam, k dobru, a k láske a spravodlivosti k blížnemu, aj v tomto prípade iba dôjdeme až na koniec cesty, na ktorej nás zastihlo veľké DOSŤ posledného súdu.

A je úplne jedno, či nás posledný súd zastihne na tomto, alebo na druhom svete. Dôležité bude jedine naše základné hodnotové zameranie, v ktorom sa budeme v tom čase nachádzať.

V prípade materiálneho hodnotového zamerania nás čaká cesta do skazy, spojená s nevyhnutnou skazou všetkého hmotného, ktoré podlieha vzniku a zániku. A budú to práve naše hodnotové väzby na matériu, ktoré nás do tejto skazy stiahnu.

V prípade duchovno mravného hodnotového zamerania nás však čaká cesta, smerujúca k večnosti Ducha. Cesta, smerujúca von zo svetov hmotnosti, ktoré raz pominú, do večnej ríše Ducha, ktorá nikdy nepominie.

Tak, ako raz z určitosťou príde náš osobný súd po našej smrti a odsúdi nás do celkom konkrétnej úrovne druhého sveta, a to presne podľa miery našej nízkosti, alebo ušľachtilosti, tak raz nevyhnutne príde aj posledný súd, so svojim veľkým a definitívnym DOSŤ! A naša momentálna hodnotová orientácia vo chvíli veľkého DOSŤ posledného súdu sa stane našim osudom. Osudom života v ríši Ducha v prípade našej duchovno mravnej orientácie, a osudom nášho definitívneho zničenia v zániku hmotných svetov, ku ktorým nás budú viazať naše, len prevažne materiálne žiadosti, necnosti a nízkosti.

A to bude znamenať večné zatratenie, spočívajúce vo vymazaní našej osobnosti z knihy života. Lebo život je len ten večný v ríši Ducha! Kto však svoj život hodnotovo spojí s dočasnosťou hmoty, jeho bytie bude len dočasné, a potom sa zrúti spolu so zrútením hmotných svetov.

Preto, bdejme! Lebo nevieme dňa, ani hodiny, kedy zahrmí stvorením burácajúce DOSŤ posledného súdu! Kam budeme prevažujúcou časťou svojej osobnosti v tomto momente zameraní, to sa stane našim osudom!

A pretože posledný súd sa nezadržateľne blíži, majme vždy svoje vnútro nasmerované predovšetkým k hodnotám ducha. Jedine toto smerovanie v nás musí v každej chvíli prevažovať.

Lebo beda nám, ak v tomto rozhodujúcom momente celého nášho bytia v nás bude prevažovať niečo iného!

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

By |2019-12-27T15:43:02+00:0027. decembra 2019|Categories: Infovojna|0 Comments

About the Author:

Avatar

Leave A Comment