Kvôli čomu vlastne existuje vesmír a my v ňom?

//Kvôli čomu vlastne existuje vesmír a my v ňom?

Kvôli čomu vlastne existuje vesmír a my v ňom?

Žijeme tak rýchlo, že mnohí si nikdy nenájdu chvíľu času, aby sa v kľude pozreli von z okna a položili si otázku: Na čo to tu všetko okolo nás vlastne je? Aký to má zmysel? Aký má zmysel, že jestvuje vesmír? Aký má zmysel, že jestvuje planéta Zem? Aký má zmysel, že jestvujú ľudia? Aký má zmysel existencia rastlín a zvierat? Aký to všetko má účel a k čomu to slúži?

Už len položenie si týchto otázok je nesmierne dôležité, pretože je začiatkom prebudenia človeka zo spánku nevedomosti. A nesmierne zásadná a maximálne dôležitá je aj správna odpoveď na ne, pretože nevedomému ľudskému živočíchovi ukazuje cestu k plnému uvedomeniu.

Poďme si teda zodpovedať tieto otázky, aby sme sa mohli stať z nevedomých vedomými.

Všetko okolo nás, od existencie vesmíru až po existenciu človeka, má jediný zmysel a jediný účel. Je ním rozvoj vedomia! Je ním rast a vzostup vedomia! Jednoducho povedané, všetko to viditeľné okolo nás je tu preto, aby sa prostredníctvom neho mohlo rozvíjať a rásť to neviditeľne vedomé, čo stojí za tým.

Okolo nás existujú tri druhy vedomia. Vedomie rastlín, vedomie zvierat a vedomie ľudské, pričom vedomie rastlín a zvierat môžeme zhrnúť do súhrnného pojmu bytostné. Takže v podstate máme len dva základné druhy vedomia. Vedomie bytostné a vedomie ľudské, ktoré môžeme nazvať aj vedomím duchovným.

No a tieto dva druhy vedomia vstupujú do hmotného univerza preto, aby sa mohli rozvíjať a rásť. Hmotné univerzum poskytuje životný priestor pre rozvoj vedomia a je školou, v ktorej sa individuálne vedomie vyvíja. A vyvíja sa tak, že dozrieva od nevedomého a nezrelého, k čoraz vedomejšiemu a zrelšiemu.

Nad hmotným univerzom sa totiž nachádzajú dve nehmotné úrovne, alebo inak povedané, dve ríše. Prvou je úroveň bytostného vedomia, alebo ríša bytostná, a druhou je úroveň duchovného vedomia, alebo ríša duchovná. A v každej z nich sa nachádza veľa nevedomých a nezrelých, individuálnych čiastočiek vedomia. No a priestorom, určeným na rozvoj tohto vedomia je práve hmotné univerzum, v ňom slnečná sústava a v nej planéta Zem.

Ako prvé vstúpilo na planétu Zem vedomie bytostné. Čiže vedomie rastlín a zvierat. A vstúpilo na ňu prostredníctvom absolútne najjednoduchších foriem života, čím v podstate oživilo doposiaľ mŕtvu hmotu. Život musel v ťažkých, prvo počiatočných podmienkach na zemi zápasiť o prežitie. Avšak práve týmto zápasom zároveň postupne dochádzalo k rozvoju vedomia. A čím viac individuálne vedomie rastlinného a živočíšneho druhu rástlo a vyvíjalo sa, tým zložitejšie vonkajšie formy smerom zvnútra navonok vytváralo. Tak sa od najjednoduchších rias začali formovať rastliny čoraz zložitejšie, a od najjednoduchších jednobunkových živočíchov, živočíchy čoraz dokonalejšie.

Rast vnútorného vedomia teda spôsoboval vývoj od najjednoduchších foriem života k formám čoraz zložitejším. Vnútorne sa rozvíjajúce bytostné vedomie privodilo evolučný vývoj tak, ako ho odpozoroval Darwin. Všetky rastliny a všetky zvieratá, ktoré okolo seba vidíme, sú teda len schránky, vo vnútri ktorých sa nachádza bytostné individuálne vedome, za účelom rastu a postupného vývoja k čoraz vedomejšiemu a dokonalejšiemu. Tak dospel vývoj až k najdokonalejšiemu zvieraťu, k takzvanému pračloveku. Pračlovek predstavoval vrcholnú formu sebauvedomenia a dokonalosti, ku ktorej dospelo bytostné vedomie.

No a práve v tejto chvíli prichádza na scénu vedomie ľudské. Čiže vedomie duchovné. A prichádza preto, lebo najvyšší vývoj bytostného vedomia má veľmi blízko k najnižšej zrelosti duchovného vedomia. Tým došlo ku vzájomnému kontaktu a spojeniu, na základe ktorého mohlo individuálne duchovné vedomie vstúpiť do telesnej schránky pračloveka, aby mohlo na zemi, v hmotnom univerze začať so svojim vlastným vývojom.

Reálne sa to udialo tak, že pri gravidite samice pračloveka už nevstupovalo do tela novorodenca bytostné vedomie, ale vedomie duchovné, čiže ľudské.

Duchovné vedomie v tele ľudoopa sa v boji o prežitie, a v boji s drsnými prírodnými podmienkami začína rozvíjať sebe vlastným, ľudským spôsobom. Od tohto momentu začínajú dejiny ľudskej civilizácie, ktoré sú v skutočnosti dejinami rozvoja duchovného vedomia a individuálneho sebauvedomenia. Jedine o toto vo vývoji ľudskej civilizácie v skutočnosti ide! Jedine kvôli tomu jestvuje vesmír i naša planéta!

Zmienený, prirodzený proces sa však žiaľ vinou ľudí zadrhol. Ľudstvo sa totiž vydalo na falošnú cestu a na nej sa nachádza dodnes. Bytostné formy vedomia na základe rešpektovania svojich inštinktov išli správnou cestou vývoja, a ľudia mali taktiež rešpektovať svoje, nie už inštinktívne, ale intuitívne vnímanie. To sa v nich ozýva prostredníctvom cítenia a svedomia, a nabáda ich práve k rozvoju individuálneho vedomia ako zásadnej priority.

Avšak ľudia trvalo ignorovali tichý hlas svojej intuície a oveľa viacej načúval hlasu svojho rozumu. Na základe jeho impulzov sa orientovali predovšetkým na rozvoj hmotný a materiálny. Jedine tento druh vývoja sa stal pre nich prioritným, zatiaľ čo vývoj vedomia začal byť vnímaný, ako niečo nepodstatné.

A tak sa dejiny ľudskej civilizácie stali dejinami fatálneho omylu, spočívajúceho nie v dôraze na rozvoj vedomia, ako to malo správne byť, ale v dôraze predovšetkým na rozvoj materiálny.

Zhora, z ríše Ducha, čiže z úrovne bytostí s plne rozvinutým duchovným vedomím, prichádzali na zem jedinci, ktorých úlohou malo byť nasmerovanie ľudstva na správnu cestu. Čiže na cestu rozvoja vedomia. Tak vznikli na zemi náboženstvá. V zásade totiž všetky veľké náboženstvá hovoria o tom istom. Hovoria, že v nás jestvuje niečo hlbšie, vnútorné a skryté, čo má byť rozvíjané. Hovoria, že hodnoty a rozvoj hmotného druhu má byť až na druhom mieste. Hovoria, že všetko, čo fyzicky jestvuje, je len vonkajší prostriedok k tomu, aby mohlo byť rozvíjané to vnútorné, čiže naše vedomie.

Presne v tomto duchu ľudí usmerňoval aj Kristus, a pred ním Mojžiš. V Desatore a v Ježišovom učení bolo ľudstvu ukázané, akým spôsobom má na sebe vnútorne pracovať, aby správne rozvíjalo svoje vedomie. K rozvoju ľudského individuálneho vedomia dochádza totiž jedine prostredníctvom rozvíjania dobra, cností a ušľachtilosti. Len takýmto spôsobom sa zdravo vyvíja a rastie miera nášho individuálneho vedomia a seba uvedomenia. A ak vytrváme na tejto ukázanej ceste, naše vedomie sa plne rozvije, plne dozreje a my, ako duchovne plne vedomé bytosti, budeme môcť vstúpiť do úrovne čistého vedomia. Budeme môcť vstúpiť do ríše Ducha a tam žiť a pôsobiť. Tým sa staneme bytosťou, ktorá úspešne absolvovala pozemskú školu rozvoja vedomia.

Orientácia na matériu, ako ju dnes poznáme, je omylom a tragickým bláznovstvom, pretože je to upnutie sa na niečo, čo je podružné. Matéria je len prostriedok, ktorého formovaním a pretváraním má rásť a vyvíjať sa naše individuálne duchovné vedomie do takej miery, aby bolo schopné nakoniec opustiť hmotnosť a vojsť do ríše Ducha. Do ríše plne rozvinutých a individuálne plne vedomých, duchovných bytostí.

Kto však rozvoj svojho vedomia hrubo ignoruje a zostáva neustále pripútaný iba k hmote, toho osobnosť bude nakoniec spolu s celým hmotným univerzom podrobená nevyhnutnému rozkladu a zániku všetkého hmotného.

Pochopme teda, že všetko živé, čo okolo seba vidíme, sú len rôzne stupne vývoja vedomia, smerujúce k dokonalosti, a tým k odpútaniu sa od hmotného univerza. I každé ľudské individuálne vedome je súčasťou tohto procesu.

A preto každý z nás má dve možnosti. Buď bude v uvedomení si všetkých týchto skutočností kráčať správnou cestou, spočívajúcou v rozvoji vlastného individuálneho vedomia až k ľudskej dokonalosti, a to prostredníctvom upnutia sa k dobru, láske, spravodlivosti a ušľachtilosti. Alebo to bude ignorovať a upne sa iba na materiálny rozvoj, na materiálne ciele, na materiálne užívanie si a na celkové materialistické ponímanie života.

V prvom prípade je to cesta k životu a večnosti v ríši Ducha, a v druhom prípade cesta k strate bytia a k záhube v zániku hmoty.

Na ceste priority matérie si samozrejme môžeme užiť svojich dočasných, pomyselných päť minút slávy vo forme bezbrehého užívania si všetkého, čo fyzická existencia ponúka. To sa však vždy musí napokon skončiť plačom a škrípaní zubov v tvárou v tvár vlastnej, neodvratnej a večnej skaze všetkého, čo je hmotné a s hmotou hodnotovo pevne zviazané.

PS. A v konečnom dôsledku je práve naše rozvinuté, nerozvinuté, alebo fatálne zanedbané vedome tým jediným, čo si z tejto zeme odnesieme.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

By |2020-02-28T16:00:27+00:0028. februára 2020|Categories: Infovojna|0 Comments

About the Author:

Avatar

Leave A Comment