„Ja nie som rasista, ale…“ alebo Ako vnímam dnešnú dobu a ľudí

//„Ja nie som rasista, ale…“ alebo Ako vnímam dnešnú dobu a ľudí

„Ja nie som rasista, ale…“ alebo Ako vnímam dnešnú dobu a ľudí

Dnes je taký zvyk, že predtým než niekto povie čo si myslí sa musí ohradiť: „Ja nie som rasista, ale…“, „Ja nie som xenofób, ale…“ „Ja nie som fanúšik toho a toho, ale…“ a podobne. O čom to svedčí? Že ľudia v súčastnosti nie sú zvyknutí uvažovať racionálne ale emotívne. Svedčí to o tom, že ľudia vnímajú svet čiernobielo. Svedčí to o tom, že ľudia zabudli slušne diskutovať. Svedčí to o tom, že sa vraciame do totality (ktorá tu už možno je).

Na západe – dovolím si povedať, že vplyvom dlhodobejšieho konzumného kapitalizmu – to zachádza už tak ďaleko, že človek sa musí brániť: „Ja nie som sexista“ alebo „ja nie som homofób“. Je to obraz totálneho rozpadu spoločnosti, kde sa človek pomaly bojí povedať jednoduchú a do očí bijúcu pravdu, aby tým náhodou niekoho neurazil. Človek je až rád, že žije post-komunistickej krajine, kde táto degenerácia (zatiaľ) nedospela do takéhoto štádia.

Západná spoločnosť – do ktorej z časti patríme aj my – je vyprázdnená od skutočných hodnôt, od skutočnej spirituality, od šľachetných a krásnych ideálov. Namiesto toho tu máme motto: „Zarábaj a užívaj si!“ Pod slovným spojením „užívaj si“ rozumej: „Nič si telo a dušu, a čím viac tým lepšie!“ Cieľ priemerného západného človeka? Dosiahnuť čo najvyšší životný štandard. Pod slovným spojením životný štandard rozumej materiálne pohodlie.

Absencia duchovnosti a mravných ideálov spôsobuje rozklad tak u jednotlivca, ako u celej spoločnosti a dnes to je to viditeľné a najmä vo „vyspelých“ štátoch. Feministky (mužatky) v spolupráci s kariérnymi povaľačmi broja proti chlapom (aj keď muž a žena sú rovnoprávni už dávno), duševne chorí ľudia v spolupráci s kariérnymi povaľačmi broja proti „genderovým stereotypom“ a pomaly tu máme 1000 rôznych pohlaví, aj keď každý biológ vám povie, že sú len dva pohlavia (aspoň čo sa týka človeka) a príslušníci rôznych etnických menšín v spolupráci s kariérnymi povaľačmi broja proti väčšinovému obyvateľstvu a za akúsi toleranciu, aj keď pred zákonom sme si všetci rovní.

Čoraz väčšie spirituálne vákuum do seba čoraz viac vťahuje cudziu spiritualitu – Islam. Pretože Moslimovia tie ideály, zásady a vieru majú, aj keď častokrát to chápu veľmi primitívne, až povedal by som výbušne. A tak sa, najmä západná Európa, pomaly začína meniť na kalifát. Západniari si to ale väčšinou vo svojej slepej honbe za matériou neuvedomujú, neuvedomujú si, že ich vlastná kultúra sa radikálne mení. Hlavne, že životný štandard zostane. Ale ani ten nakoniec nezostane.

Čo vlastne chceme? Aké pohodlie chceme ešte dosiahnuť? Však už teraz sa následkom našej ziskuchtivosti a lenivosti ničí planéta neskutočným spôsobom. Dnes má priemerný človek niekoľkokrát vyššie pohodlie než mali v minulých dobách králi. A pomohlo to niečomu? Je dnešný človek lepší ako ten pred sto, dvesto, tristo rokmi? Že sme múdrejší? Že sme technologicky vyspelejší? Že na rozdiel od stredovekých ľudí, my vieme že Zem je guľatá a že sa točí okolo Slnka? Veď aj teraz máme plno ľudí, ktorí tvrdia, že Zem je plochá! Tie vedomosti čo máme, to sú výdobytky minulých generácií a pár jednotlivcov. Nedospeli sme k nim vlastným úsilím. A technológie? Dnes sme vďaka technológiám hlúpejší, chorí, máme krátku pamäť, nevieme komunikovať, skrátka degradujeme a stávame sa opicami. Najväčší boj moderného človeka je boj s vlastnou lenivosťou.

Dosiahli sme stav akéhosi novodobého feudalizmu. Ľudia sa boja povedať svoj názor, v strachu, že prídu o zamestnanie. Prečo sa boja, že prídu o zamestnanie? Lebo milujú svoju prácu? Nie, lebo sa boja, že stratia pohodlie. Že si budú musieť odrieknuť materiálne pôžitky. Porovnajme si to s minulosťou, kedy boli ľudia pre svoje presvedčenie mučení, mrzačení, zabíjaní a bolo to bežné. Dnes sme tak s prepáčením posratí, že nie sme ochotní obetovať ani pohodlie. A dôvod je práve ten, že nám chýbajú vyššie ideály a spiritualita.

Preto jediným riešením ako zastaviť rozklad a rozpad a nástup totality je návrat k hodnotám, spiritualite a vyšším ideálom. Nemusí to náboženstvo ani Boh, stačí viera v niečo ušľachtilé čo presahuje nás samotných. U jednotlivcov a následne u celej spoločnosti. V prítomnosti šľachetných cieľov zanikajú žabomyšie vojny. Nebojme sa obety. Pretože, ako povedal Štúr:

„Nič veľkého, nič pekného, nič šľachetného sa nevytvorilo bez obete. Len slaboch sa k obetiam naučiť nemôže, ale duša vznešená horí po nich, lebo práve v obetiach svoju silu, svoje panstvo duch ukazuje.“

Napísal(a) | 2017-12-09T13:51:40+00:00 9. decembra 2017|Kategória:|0 komentárov

O autorovi:

Napísať komentár